Pán minister, ste tu?

Zdá sa, že ministerstvo zahraničných vecí a ani osobne ministra M. Dzurindu nevyrušila z nečinnosti, alebo snáď už zo zimného spánku, ani prebiehajúca dlhová kríza, či snaha európskych politikov zachrániť, čo sa ešte v Európe dá, vrátane spoločnej meny či samotnej Európskej únie. Že ide aj pre nás o životne dôležité otázky nepochybuje snáď už nikto. Európska únia je väčšine našich občanov blízka a napriek svojim problémom i nedostatkom aj stále atraktívna.

Nikomu nie je potrebné vysvetľovať, že súčasná situácia je mimoriadne komplikovaná a jej vyriešenie nebude možné dosiahnuť prijatím akéhosi zázračného rozhodnutia, alebo mávnutím čarovným prútikom. Tak to bohužiaľ v reálnom svete nefunguje. Situácia je však nielen extrémne zložitá, ale prinajmenšom v takej istej miere aj akútna. Čím skôr sa vyrieši tým skôr si budeme môcť my všetci robiť nádeje, že najbližšie dni, týždne mesiace či roky nebudeme žiť v strachu, obavách a celkovej neistote a že aj také na prvý pohľad bežné želanie prežitia šťastných, pokojných a ničím nerušených vianočných sviatkom nebude len prázdnym klišé a že jeho obsah získa na skutočnej hodnote.

Hoci sa celkom oprávnene očakáva najmä od Nemecka a Francúzska, že nájdu vhodné a prijateľné riešenia z danej situácie, malo by byť celkom prirodzenou povinnosťou aj našich vládnych politikov, vrátane ministra zahraničných vecí, vstúpiť do aktuálnej európskej debaty. Malo by, ale nie je. Toto je jedna z príležitostí kedy by sme sa aj my mohli podieľať na formovaní novej Európy, lebo teraz skutočne ide o novú Európu. Na tú doterajšiu, či  sa nám to páči alebo nie  musíme jednoducho zabudnúť. Žiť zo spomienok sa nedá. Ako si má občan vysvetliť mlčanie našich „kompetentných“? Ako sa má sám občan zorientovať v danej situácii, keď o neho tí zodpovední nejavia záujem? Postoje Slovenska, jeho ambície v tom, kde a za akých podmienok sa chce v novej „zrekonštruovanej“ Európe nachádzať celkom prirodzene očakávajú aj naši európski partneri. S určitou dávky hanby a smútku musím konštatovať, že pre našich súčasných vládnych predstaviteľov je typické čakať v tichosti a potom niečo skritizovať, v lepšom prípade okomentovať. Dokonca minister Dzurinda si ani nenašiel čas zúčastniť sa posledných rokovaní Rady EÚ pre všeobecné záležitosti ani Rady EÚ pre zahraničné veci.  Čas na tieto dôležité rokovania nemal ani štátny tajomník MZV. Svedčí to nielen o ich pasivite, ale čo je  horšie aj o ich neschopnosti, neschopnosti prísť s vlastnými nápadmi, postojmi, či stanoviskami. Dokonca sa to dá nazvať hrubým neplnením si svojich povinností.

Ako by sa to dalo a mohlo robiť nám ukázal minulý týždeň poľský minister zahraničných vecí R. Sikorski svojim vystúpením v Berlíne. Nepochybujem, že mnohí naši „kompetentní“, aj tí na ministerstve zahraničných vecí, o tomto prejave počuli. Je však málo pravdepodobné, že si ho aj prečítali, lebo ak by tak urobili tak by nemohli zotrvať v tichej vyčkávacej pozícií kdesi za bukom. Možno by sa prebudili, keby vedeli, že v prejave jeho autor dokonca prihral Slovensku na smeč. V argumentácii proti tým, ktorí by chceli rozdeliť Európu položil hypotetickú otázku o tom, či by nebolo „prirodzené delenie na rastúcu a nerastúcu Európu“, keďže „v posledných štyroch rokoch dosiahol akumulovaný rast nášho (poznámka: rozumej poľského) HDP 15,4 percenta. A kto dosiahol osempercentný – druhý najvyšší – rast v únii? Áno členský štát eurozóny – Slovensko. Európsky priemer je mínus 0,4 percenta“. Toľko poľský minister zahraničných vecí. Nahrávka na smeč sa minula účinku. Možno aj preto, že náš minister zahraničných vecí je skôr cyklista a bežec než volejbalista.

V jednote je sila!

Svet, postihnutý krízou potrebuje úspešné rokovanie G-20 v Cannes. Momentálne nie je vhodná doba pre úsmevy, veľké gestá a impotentné vyhlásenia.  Potrebujeme ambiciózne riešenia pre závažnú krízu, ktorej svetová ekonomika čelí.

Rast ekonomík v Európe i v USA stagnuje, nezamestnanosť rastie.  Voľný trhový mechanizmus zlyhal, čelíme dôsledkom zmeny klímy, obavám z nedostatku energetických zdrojov,   niektorých strategických  surovín, potravín  i vody. Snáď každému je už dnes jasné, že pasívne čakať so založenými rukami, na to čo sa stane, nepomôže.  Ľudia právom očakávajú od svojich politických lídrov (namiesto ukážky gesta bezmocnosti) obsiahly plán na skľudnenie trhov, zníženie finančných nákladov a povzbudenie dôvery spotrebiteľov a podnikateľov.  Samotné úsporné opatrenia jednoducho nie sú tým jediným správnym kľúčom.  A kde končí ich únosnosť pre občanov jednotlivých krajín?  Ukazuje sa, že je potrebné ich kombinovať s podporou zvýšenej spotreby.

Členské krajiny G-20 predstavujú viac než 85% svetovej ekonomiky,  takže určite majú schopnosť realizovať riešenia pre ozdravenie ďalšieho vývoja.

Týmto chcem apelovať na potrebu jednoty, ktorá v histórii vyhrala už nejednu vojnu.  Téma jednoty je tak samozrejmá, že každý školák by mohol napísať na tento námet dojemnú a presvedčivú esej. Preto tiež silne pochybujem, že my sami by sme sa mali od tejto jednoty a solidarity odchýliť.  V našich slovenských podmienkach tým myslím jednotu  a solidaritu Európsku, od ktorej nás skúšali odviesť „malí chlapci, hrajúci sa s ohňom”.

Je len samozrejmé, že jednoduché  ideologické riešenia  „jedna veľkosť pre každého”  nebudú účinné, a každé riešenie by malo byť „ušité” na podmienky každej krajiny. Mali by sme sa však úprimne analyzovať a zamyslieť sa nad užitočnosťou navrhovaných opatrení a ich dopadom na jednotlivé vrstvy obyvateľov, ako napríklad vyššia banková daň alebo aj zbližovanie daňovej úrovne členských krajín EÚ.