Rád Čestnej légie

Vo štvrtok 19. júla som mala česť zúčastniť sa v rezidencii francúzskeho veľvyslanca v Bratislave mimoriadnej udalosti. Veľvyslanec J. M. Bruno v mene francúzskeho prezidenta odovzdal Jánovi Kubišovi, osobitnému predstaviteľovi generálneho tajomníka OSN v Afganistane a riaditeľovi Asistenčnej misie OSN v Afganistane najvyššie francúzske štátne vyznamenanie Komander Rádu Čestnej légie. Toto vyznamenanie, ktoré založil v roku 1802 Napoleon Bonaparte sa udeľuje za výnimočné vojenské alebo občianske zásluhy. Nedostávajú ho iba Francúzi, ale aj predstavitelia štátov, veľvyslanci, podnikatelia, či zahraniční umelci, ktorých zviditeľnila ich služba pre Francúzsko, alebo oblasť, v ktorej sú výnimoční. A práve za takúto výnimočnosť bol Ján Kubiš ocenený.

 Veľvyslanec Bruno vo svojom príhovore na úvod slávnostného ceremoniálu odovzdávania vyznamenania v tejto súvislosti uviedol, že „vyznamenanie je vyjadrením vďaky Francúzska za výnimočný príspevok Jána Kubiša k mieru a bezpečnosti a diplomatickej aktivity, ktoré prispeli k stabilizácii vzťahov medzi národmi a komunitami na celom svete. Je zároveň vyjadrením uznania za prínos slovenskej diplomacie v medzinárodnom meradle.“ Z vystúpenia veľvyslanca mi utkvelo v pamäti aj konštatovanie, že „Ján Kubiš je brilantným príkladom toho, čo môže svet očakávať od diplomata“.

Priznám sa, že som z francúzskej rezidencie odchádzala dojatá a pyšná nielen preto, že som mala česť s Jánom Kubišom v minulosti spolupôsobiť na ministerstve zahraničných vecí, ale hlavne preto lebo som si uvedomila, že som bola svedkom skutočne historickej udalosti. Ján Kubiš, podľa slov francúzskeho veľvyslanca, „je prvým Slovákom, ktorý získal najvyšší stupeň Rádu Čestnej légie“.

Očakávala som, že táto výnimočná udalosť silnejšie zarezonuje v slovenských médiách, ktoré sa slávnostného ceremoniálu zúčastnili v hojnom počte. Takéto okamihy, i keď pre Slovensko nie časté,  sú tou povestnou čerešničkou na torte a prostredníctvom nich nás vníma i okolitý svet . My sami a vo vlastnom záujme im musíme vedieť pridať náležitý punc.

„Lebo Fico“

Sled predvolebných udalostí je taký rýchly, že človek ich nestíha ani sledovať nie to ešte posudzovať, či analyzovať. Pod pojmom udalostí však nemám na mysli len rôzne kauzy, ktoré sa objavujú ako huby po daždi. Početnosťou za nimi nezaostávajú ani tvrdenia, stanoviská a prehlásenia vedúcich predstaviteľov našich pravicových strán. Priznám sa, že medzi tie ktoré sledujem so zvýšeným záujmom patrí problematika zloženia vlády, ktorá vznikne po voľbách 10. marca, respektíve tvrdenia týchto pravicových politikov o tom s kým sú ochotní novú vládu vytvoriť a s kým nie. A tu mám veľký problém. Ten spočíva v tom, že na rozdiel od týchto politikov za rozhodujúcu tému v týchto úvahách považujem tému o budúcnosti eurozóny a o európskej problematike v širšom zmysle. Oni ju však poväčšine prehliadajú, podceňujú, alebo dokonca čo považujem za najhoršie zľahčujú. A ak o nej predsa len hovoria tak neodborne a s nemalou dávkou pravicového populizmu. Je až neuveriteľné a nepochopiteľné, že téma, na ktorej padla súčasná pravicová vláda a ktorá bude rozhodujúca, či sa to niekomu páči alebo nie, aj pri kreovaní novej vlády sa dostala na okraj ich pozornosti.

Podpredseda Európskej komisie M. Šefčovič pred niekoľkými dňami vyjadril prekvapenie z množstva dezinformačných informácií, ktoré sa v predvolebnej kampani na Slovensku objavujú na tému eurovalu. „Som prekvapený tým, ako sa snaží táto téma prezentovať ako nejaká dobročinná nepotrebná pomoc jednej krajine”, povedal. O eurovale sa podľa neho veľa diskutuje všade, len málokde však tak groteskne ako u nás, doplnil. Od vstupu Slovenska do EÚ v roku 2004 sme vždy viac dostali ako dali a podľa Šefčoviča sme v pluse približne 3,6 mld. eur. Aj toto treba mať podľa neho na mysli, keď hovoríme o solidarite v EÚ. Znalcom iste nemusím vysvetľovať, že tieto slová boli adresované predovšetkým takým euroodborníkom akými sú predseda SaS R. Sulík a jemu podobní. Už počujem ich arogantné takzvané argumenty a kritiky, ktoré spočívajú najmä v tom, že prehlasujú, že toto sú tvrdenia socialistov z Bruselu, od ktorých sa ani nič iné nedá čakať. Pre doplnenie vedomostí týchto pánov uvediem tlačovú informáciu zo stretnutia Európskej ľudovej strany (EĽS), ktoré sa tradične konalo pred posledným summitom EÚ v Bruseli. Ide o stretnutie hláv štátov a predsedov vlád z európskych krajín, kde momentálne vládnu pravicové strany. Podľa informácie sa stretnutia zúčastnila aj I. Radičová. Prítomní lídri sa na stretnutí zaoberali najmä ekonomickou agendou, ktorá mala odznievať na dvojdňovom summite EÚ. Lídri EĽS potvrdili, že opatrenia, ktoré sa prijímajú na najvyššej európskej úrovni sú v súlade s ich predstavami o úspornej ekonomike. Najdôležitejší európski lídri, ktorí udávajú tempo potrebných zmien, pochádzajú totiž práve z pravicového tábora. Z 27-člennej únie má EĽS 17 predsedov vlád a hláv štátov. Toľko tlačová informácia. Takže tak je to s tým socializmom a socialistami z Bruselu. Tu však našťastie neplatí slovenské „Lebo Fico”.

 Čo si teda má myslieť  súdny človek, keď Mikuláš Dzurinda, ktorý je predsedom SDKÚ, čiže strany ktorá je členom EĽS, sa s absolútnou samozrejmosťou vyjadruje o povolebnej možnosti spoločného vládnutia tých istých pravicových strán, ktorých vláda sa len pred niekoľkými mesiacmi zosypala práve kvôli tomu, že strana SaS, čiže jedna z týchto strán odmietla podporiť euroval. Áno, na európskej téme padla vláda už po 18 mesiacoch vládnutia. Pamätáte sa ako nás M. Dzurinda  spolu so svojou straníckou dvojkou I. Miklošom až donedávna presviedčali o nulovom koaličnom potenciály SaS  pre jej euroskeptické postoje? Môžu nám títo páni vysvetliť v čom sa tak naraz SaS zmenila? Bohužiaľ nemôžu, lebo SaS sa nezmenila. A môže nám pán R. Sulík so svojou družinou vysvetliť, že v čom sa tak naraz zmenil M. Dzurinda a I. Mikloš, že už by aj boli ochotní si s nimi do jednej vlády sadnúť? Taktiež v ničom. Čo sa však dramaticky zmenilo sú predvolebné preferencie pravicových strán, z ktorých práve SDKÚ a SaS zaznamenali výrazný prepad. Tú však to naše „Lebo Fico” platí jednoznačne. Obe strany tak len predviedli aké sú dôveryhodné, zásadové a principiálne. Doslova myšlienkové salto mortale predviedol M. Dzurinda v rozhovore, ktorý opublikoval 7.3.2012  nemenovaný denník. Tam predseda SDKÚ prišiel s teóriou, že SaS môže byť súčasťou vlády, ktorá by bola alternatívou vlády Smeru, lebo na permanentný euroval nie je potrebná dohoda všetkých štátov, teda Slovensko vlastne ho nemusí ani schváliť. Zároveň síce pripustil, „že politicky by sme si veľmi poškodili, keby sme boli čiernou ovcou.”

 Po prečítaní takýchto myšlienkových zvratov som sa začala v duchu nechápavo pýtať, či títo politici už zabudli na to ako dlho sme túžili byť súčasťou demokratického, slobodného  západného sveta a čo všetko sme museli urobiť a obetovať, aby nás tento svet prijal za svojho člena? Pýtam sa aj, prečo teraz, keď sme v tomto svete prítomní najmä v podobe nášho členstva v EÚ začíname proti nemu vystupovať, spochybňovať ho, kritizovať a arogantne ironizovať jeho najvyšších predstaviteľov, urážať a zosmiešňovať členov tohto spoločenstva a zároveň ohrozovať našu dôveryhodnosť a podrývať našu spoľahlivosť? Myslím si, že ak sú niektorí naši politici schopní zahrávať sa s európskou problematikou podľa toho koľko im to môže zvýšiť alebo znížiť volebné preferencie nezaslúžia si vôbec aby ich ľudia volili. Zahrávajú sa totiž aj s osudom voličov. A tu už vôbec neplatí to známe „Lebo Fico”. Tu skôr platí „Zdravý rozum sa oplatí”.

Minister na plný uväzok alebo len brigádnik?

Včera  som sa v Prahe zúčastnila slávnostného stretnutia pri príležitosti 20. výročia podpísania Zmluvy medzi Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a Spolkovou Republikou Nemecko o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci, ktoré usporiadal predseda Senátu českého Parlamentu. S prejavom vystúpil nemecký minister zahraničia Westerwelle, český minister zahraničia Schwarzenberg, no a náš, slovenský, si opäť raz nenašiel čas. Vedie ma to k otázke: načo je nám (alebo načo bol nám) minister, ktorý si neplní svoje úlohy? Nezaslúži si Slovensko ministra zahraničných vecí na plný úväzok?

Hodnotiaca konferencia zahraničnej politiky SR za rok 2011, ktorú MZV usporiadalo pred pár dňami, nemala ani stredoeurópsku úroveň. Bola to skôr jasná predvolebná sebaprezentácia dosluhujúceho politického vedenia rezortu, navyše v réžii mimovládnych organizácií. Pán minister asi dobre vie, akých „odborníkov” do rezortu za 18 mesiacov pritiahol, a tak ich radšej ani k slovu nepustil. Vyznelo z nej, okrem iného, akoby práve Slovensko a minister Dzurinda naučili celú Európsku úniu ako prekonať dlhovú krízu eurozóny, ako narábať s Európskym nástrojom finančnej stability, či ako pracovať s Európskym mechanizmom pre stabilitu. Aké šťastie pre celú úniu! Pán prezident vo svojom prejave nazval túto našu európsku politiku gólom do vlastnej brány, čo sa mi zdá omnoho priliehavejšie.

Nerada by som zostala len pri kritike, a rada by som poznala i Váš názor na to, aká by mala byť naša zahraničná politika?

Za posledné mesiace som absolvovala stovky stretnutí s občanmi, navštívila desiatky rôznych konferencii a seminárov, mala možnosť vypočuť si množstvo názorov, podnetov a stanovísk laickej i odbornej verejnosti. Ich spoločným menovateľom bol záujem na jasnej, čitateľnej, aktívnej a suverénnej zahraničnej politike Slovenska. Aj v reakciách Vás, čitateľov mojich blogov i článkov, zazneli rôzne pripomienky, postrehy či výhrady. Dovoľte mi sa k nim vrátiť v niekoľkých bodoch, ktoré najviac rezonovali vo vašich reakciách:

Snáď najdiskutovanejší a najdôležitejší je náš postoj k Európskej únii a členstvo v eurozóne. Napriek súčasným krízovým javom, zostávajú tieto pozície základným prostredím určujúcim každodennú realitu Slovenska a jeho občanov. Byť v EÚ pre nás znamená cítiť sa bezpečne politicky, ekonomicky a aj sociálne. Byť protieurópsky ohrozuje samotnú existenciu Slovenskej republiky. Schopnosť garantovať európsku orientáciu považujem za základný predpoklad spolupráce politických strán na Slovensku bez ohľadu na ich hodnotové vybavenie. SMER – SD je pripravený zúčastniť sa na sprísňovaní finančnej disciplíny všetkých členských štátov Európskej únie a eurozóny a chceme zachovanie našej spoločnej meny – eura. V prípade účasti v novej vláde budeme pri prijímaní vážnych protikrízových rozhodnutí na európskej úrovni vyžadovať zachovanie vyváženého stavu medzi spoločnými záujmami Európskej únie, jednotlivých členských štátov a najmä obhajobou našich vlastných záujmov.

Toto konštatovanie vyzerá príliš všeobecné, avšak rozmenené na drobné znamená veľmi veľa. Znamená to aj dobrú komunikáciu medzi členmi vlády nech už sú z akejkoľvek politickej strany. Napríklad aj preto, aby naše čerpanie finančných prostriedkov z európskych fondov nebolo na úrovni ca 24% z alokovanej čiastky ako to je dnes.

Som presvedčená, že aj malá krajina ako Slovensko môže úspešne obhajovať svoje záujmy a správať sa suverénne. Ale to len v prípade, ak bude mať povesť aktívneho, dôveryhodného a predvídateľného partnera a vyvážené a korektné vzťahy so silnými medzinárodnými hráčmi a súčasne budeme politicky, hospodársky a sociálne stabilní a zahraničnopoliticky aktívni. Chceme zachovať kontinuitu našej zahraničnej politiky a nadviazať na suverénnu zahraničnú politiku, orientovanú na všetky štyri svetové strany s dôrazom na spoluprácu v rámci Európskej únii.

Jednoznačná podpora čo najužšej spolupráce krajín V4, ktoré sú našimi prirodzenými partnermi, s akcentom na zvýšenie dynamiky a viditeľnosti spolupráce týchto krajín, pri presadzovaní spoločných záujmov v rámci EÚ. Pokračovanie korektných a vyvážených vzťahov aj s našimi ďalšími susedmi, Rakúskom a Ukrajinou. Nesmieme však klásť hlavu do piesku ani pred problémami vyplývajúcimi z našich bilaterálnych vzťahov. Jednoznačne odsudzujem akékoľvek prejavy šovinizmu, extrémizmu, či akékoľvek priame alebo nepriame spochybňovanie povojnového usporiadania v našom susedstve. Na jednej strane ochrana suverenity, štátnosti a národnej identity a na strane druhej ochrana a plné rešpektovanie práv príslušníkov národnostných menšín.

Mohla by som hovoriť o ďalších aspektoch zahraničnej politiky. Určite by si samostatný priestor zaslúžili medzinárodné organizácie a angažovanie sa Slovenska v nich, alebo vzťahy k západnému Balkánu, s USA, Ruskom, Čínou, Indiou…, stanovisko k Blízkemu východu, mohli by sme hovoriť o ekonomickej diplomacii, bezpečnostnej politike, energetickej bezpečnosti, rozvojovej a humanitárnej pomoci, spolupráce s krajanmi, či o verejnej diplomacii a prezentácii Slovenska vo svete. To všetko sú témy, ktoré by budúca vláda mala naplniť novou optikou a dynamikou a prispieť tak k väčšiemu ukotveniu demokratických princípov a hodnôt v medzinárodných vzťahoch.

Slovenskí krajania od macochy?

Staré vodácke pravidlo hovorí,, že je potrebné sa zoznámiť s riekou, naučiť sa ju čítať a vedieť využiť silu jej prúdu na svoj prospech. Agenda Slovákov žijúcich v zahraničí, je jednou z mnohých aktivít odchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, za ktorú od našich krajanov  priebežne dostáva  mimoriadne nelichotivé hodnotenie. Predovšetkým rezortu, vedeným Mikulášom Dzurindom, sa  totiž za  krátky čas podarilo nielen naštrbiť dôveru voči Bratislave, ale rozkolísať aj tak krehké základy spolupráce s našimi krajanskými organizáciami v zahraničí.

Pritom predchádzajúca vláda Róberta Fica, počínajúc aktivitami jej podpredsedu Dušana Čaploviča, cez rezort zahraničia, až po Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej len ÚSŽZ) na čele s Vilmou Prívarovou, naštartovala „bezproblémovú spoluprácu”, čo je citované hodnotenie zo stanoviska Svetového združenia Slovákov v zahraničí (ďalej len SZSZ). Aj ja osobne, ako štátna tajomníčka MZV  v rokoch 2006-2010, som mala možnosť mnohokrát hovoriť so zástupcami našich krajanských organizácii a spolkov. Nie, nebola to jednoduchá práca zladiť orchester  pozostávajúci z hráčov, ktorí zastupovali resp. zastupujú rôznorodé skupiny ľudí. Počínajúc   vysťahovalcami  ešte z  prvej Československej republiky, Slovenského štátu, po skončení 2.svetovej vojny, emigrantov po februári 1948, auguste 1968…, ale aj súčasných, našťastie už len migrantov, predovšetkým mladých ľudí. Osobitnou skupinou našich krajanov sú napr. dolnozemskí Slováci vo Vojvodine, v Maďarsku, na Zakarpatskej Ukrajine, v Českej republike, Poľsku, so špecifikami príčin ich krajanského statusu. Všetci sme si však uvedomovali ich postavenie a nezastupiteľnú úlohu pri zviditeľňovaní nášho Slovenska vo svete.

O to viac mrzí, že namiesto kontinuity práce s krajanmi sa slovenská verejnosť dozvedá o výraznom zhoršení  úrovne  spolupráce so súčasným vedením ÚSŽZ a o  pochybnostiach  pri predražených  zákazkách, netransparentných obstarávaniach alebo objednávaní reklamy zo strany ÚSŽZ. Vrcholom ľadovca,  o ktorom pred niekoľkými týždňami informovala aj agentúra SITA,  bol  podivuhodné  podmienky  zmluvy, uzatvorenej ÚSŽZ,  na vytvorenie informačného portálu o živote krajanov.. Podobnou nehospodárnosťou zaváňa predražený web Slovenského centra vo Veľkej Británii, ale aj nezvyčajne vysoký počet platených externistov.

Najviac však zástupcom našich krajanských organizácii prekáža postup vedenia ÚSŽZ, ktorým podľa ich slov zlikvidoval tradičné aktivity, o.i. vydávanie časopisov vo Švédsku
alebo Francúzsku. Nehovoriac napríklad  o podujatí „Dni  slovenského zahraničia”, ktoré mal minulý rok SZSZ organizovať  v Srbsku. Proti situácii na ÚSZŽ  začínajú pribúdať protestné hlasy aj z ďalších organizácii  v USA, Poľsku, Českej republike, Švédsku atď. Svoj protest v týchto dňoch vyjadrila aj  Slovenská liga v Amerike, organizácia s vyše storočnou tradíciou, ktorej predstavitelia podpisovali aj Pittsburskú  a Clevelandskú dohodu. Z ich stanoviska mi dovoľte vybrať: “Sme presvedčení, že musí byť vyvodená osobná zodpovednosť za klientelistické kauzy, na ktoré upozorňujú aj médiá na Slovensku i v zahraničí, za nehospodárne nakladanie so štátnymi prostriedkami, za rozoštvávanie spolkov a diskriminačný prístup k nim, ako aj ich šikanovanie v rámci grantového systému, za likvidáciu viacerých krajanských časopisov, za nenaplnenie výšky grantových financií, garantovaných platnou vládnou koncepciou, i za destabilizáciu úradu neúmernými a nezdôvodnenými personálnymi výmenami. Už v júli minulého roku vyjadril prezident Slovenskej ligy v Amerike Daniel F. Tanzone sklamanie nad tým, že na Deň zahraničných Slovákov a Cyrilo-metodské oslavy v Bratislave a na Devíne nebola pozvaná Slovenská liga v Amerike a ani iné členské spolky Svetového združenia Slovákov v zahraničí z USA. „Neskôr sme sa dozvedeli, že podobne neboli prizvané ani významné spolky z iných krajín, ktoré vyjadrili kritiku voči praktikám súčasného vedenia ÚSZŽ. Upozornili sme aj na ďalšie nešváry, k žiadnej snahe o nápravu však nedošlo.” Toľko citácia zo stanoviska Slovenskej ligy v Amerike.

Nemám dôvod pochybovať o korektnosti informácií, ktoré  prichádzajú  od našich krajanských  spolkov a organizácii  a ktoré svedčia o neuveriteľnom ignorantstve nielen súčasného vedenia ÚSZŽ a rezortu zahraničia, ale celej vlády Ivety Radičovej. Žiaľ, nikto z jej kabinetu nemá túto agendu v portfóliu a ÚSZŽ vôbec neponúka Slovákom v zahraničí priateľskú ruku. Kde sú dobré, zlaté časy Dušana Čaploviča, ktorého bolo v zahraničí vidieť aj počuť?   Je to trestuhodné zanedbávanie spolupráce s takmer 1,5 miliónmi krajanov žijúcich po celom svete, ktorí môžu a chcú nielen významne prispieť k lobbingu a budovaniu imidžu Slovenska, ale sú zároveň najprirodzenejšími reprezentantmi našej kultúry, vedy a umenia.

Skúsme nadviazať na dobré zvyky z minulosti, a ako dobrý vodák  spoznávať a rozvíjať túto silu, ktorá sa k nám hrdo hlási, aby nám pomáhala.

 

Nepomýlili ste sa, pán minister Dzurinda?

Napriek mojej úprimnej snahe, nedokážem nepozastaviť sa nad vyhláseniami niektorých našich popredných politikov, ktoré sú nepravdivé, zavádzajúce, klamlivé,  alebo účelové, nadovšetko však ak nie sú ničím podložené. Veľmi dobre si uvedomujem že sme v predvolebnom období, pre ktoré sú také vyhlásenia typické. Ale keďže sa takéto vyhlásenia dotýkajú aj mojej „parkety”- zahraničnej politiky, rozhodla som sa s Vami o môj názor podeliť.

Myslím, že nemusím nikoho poučovať o tom, čo všetko „robí” meno štátu v zahraničí, čo všetko na to vplýva, že ide o komplex veľkých i menších faktov, skutočností, či udalostí z rôznych oblastí ľudskej činností. Nie je to tak dávno, čo náš „neviditeľný” minister zahraničných vecí v snahe pochváliť sa úspechmi slovenskej zahraničnej politiky pod jeho vedením konštatoval, že sa podarilo upevniť postavenie Slovenska a jeho meno vo svete. No a keďže toto konštatovanie nepodložil žiadnymi faktami tak som si sebakriticky povedala, že som asi dačo prehliadla…. Rozhodla som sa prehrabať v našich médiách za posledných pár mesiacov v nádeji nájsť fakty, ktoré by potvrdili ministrove slová. No čuduj sa svete, nič som nenašla. A aby som nebola obviňovaná z náklonnosti jednej strane (Smer) a nadmernej kritiky druhej strany (dosluhujúca pravicová vláda) rozhodla som sa, že uvediem len niekoľko faktov a citátov a ponechám na čitateľoch nech si oni sami utvoria názor.

Najvýraznejším a zároveň najnegatívnejším tvorcom nášho mena vo svete bol a zostáva náš vnútropolitický vývoj. Len si spomeňme napríklad na našu (ne)podporu eurovalu, pôžičku Grécku, tragikomickú voľbu generálneho prokurátora, povalenie vlády jednou z vládnych strán, neustále hádky medzi koaličnými stranami a ich predstaviteľmi, ich vzájomné osočovanie, opakované hrozby pádu vlády, kauzu okolo daňového úradu. Bola tu aj platina, či cukor….ale aj gorila a sasanka. Mali sme aj odpočúvanie novinárov, ale aj arogantné vyhlásenia a útoky niektorých politikov na adresu najvyšších európskych predstaviteľov a inštitúcií. A bola tu aj všade prítomna korupcia a klientelizmus. To všetko asi podľa nášho ministra zahraničných vecí vnímali v zahraničí pozitívne, to všetko prispievalo k nášmu lepšiemu postaveniu vo svete, to všetko zlepšovalo naše renomé v očiach zahraničia. Pozrime sa však aj troška podrobnejšie na niektoré skutočnosti, ktoré nám tak vo svete pomohli. Napríklad taký projekt Singapur. Mala to byť pýcha ministra hospodárstva a pravicovej vlády. Týmto projektom sa malo podstatným spôsobom vylepšiť podnikateľské prostredie na Slovensku a jeho atraktivita vo svete. Áno, to by bola dobrá, veľmi dobrá správa keby bola pravdivá. Aká bola? Uvediem pár citátov z článku ministra financií Ivana Mikloša, ktorý uverejnili Hospodárske noviny dňa 6.2. 2012. „Správa ministerstva hospodárstva , teda ministerstva, ktorého hlavnou prioritou a pracovnou náplňou by malo byť zlepšovanie podnikateľského prostredia je smutným čítaním. Vo všetkých najnovších relevantných svetových rebríčkoch sa naša pozícia zhoršila. V rebríčku Svetovej banky Doing business sme spadli zo 43. na 48. miesto, v Globálnom indexe konkurencieschopnosti Svetového ekonomického fóra zo 60. na 69. miesto a podľa Indexu ekonomickej slobody Heritage Foundation z 37. na 51. miesto.” „ Aktuálne sa podnikateľské prostredie nezlepšuje ani podľa našich podnikateľov”. „Ak k tomu pripočítame skutočnosť, že najmä vinou nezvládnutej regulácie cien dnes slovenské firmy platia za elektrinu o 29 až 36 percent viac, ako je európsky priemer a od nového roka došlo k rastu cien elektriny pre malé podniky až o 20 percent, tak môžeme konštatovať, že ministerstvo hospodárstva vo svojej najdôležitejšej úlohe zlyhalo. Marketing je pekná vec, ale keď je produkt nanič, tak skôr či neskôr praskne.” “Takže projekt Singapur? Zatiaľ very, very poor!” Toľko prosím minister financií I. Mikloš!!!

Podobne „dobré meno” nám robí aj naša rekordná nezamestnanosť a najmä obrovská nezamestnanosť mladých ľudí, ktorá patrí medzi najvyššie v EÚ. O tom, že ide o veľmi vážnu vec svedčí aj fakt, že si to EÚ nielen všimla, ale vyčlenila na jej riešenie obrovské finančné prostriedky. Aj vy si myslíte, že nám to vylepšilo naše renomé? A čo tak čerpanie eurofondov? Aj tam sme zabodovali. V ich čerpaní patríme k najhorším v EÚ. Sám náš minister zahraničných vecí v nedávnom online rozhovore pre Topky konštatoval, že „áno, čerpanie eurofondov je naša obrovská slabina”. Bohužiaľ neuviedol žiadnu silnú stránku. Do tvorby pozitívneho obrazu Slovenska v zahraničí integrálne zapadla aj aktuálna kauza  nefunkčnosti informačného systému na daňových úradoch. Podpredseda SaS J. Kollár hneď po jej vypuknutí nie nadarmo vyhlásil, že to ohrozí meno Slovenska v zahraničí …Podľa médií až 1800 zahraničných firiem čaká na vratky nadmerných odpočtov DPH. Bezpochyby skvelá reklama pre Slovensko! A takto by som mohla pokračovať ešte dlho.

Priznám sa, že nakoniec som si aj želala nájsť niečo pozitívne nie len preto, že by ma to uspokojilo, ale uvedomila som si, že tu vlastne ide o oveľa viac, ide predsa o nás všetkých, o Slovensko. A tak mi teda neostáva nič iné len dúfať, že si niektorý z našich politikov nepustí opäť jazyk na „špacír” a my sa nebudeme musieť znova nad tým pozastavovať. A hlavne nebolo by to v záujme Slovenska. A o to nám všetkým ide v prvom rade. Alebo sa mýlim ja, pán minister Dzurinda?

Verím slovenskému občanovi – voličovi

Akosi sme si zvykli, že zavádzanie, klamstvá, polopravdy, či účelové výmysly sú bežnou súčasťou slovenskej politickej scény. Nič na tom nezmenili ani blížiace sa predčasné parlamentné voľby, respektíve predvolebná kampaň. Skôr naopak.

Človek by očakával, že politici a strany, ktoré spôsobili pád vlády a doviedli Slovenskú republiku a prevažnú časť jej občanov do ťažkej a zložitej hospodárskej, sociálnej, ale i politickej a spoločenskej situácie sa poučia a zmenia a že s určitou dávkou pokory a ospravedlnenia sa budú snažiť získať na svoju stranu dôveru občanov-voličov zmysluplnými predvolebnými programami, argumentmi, či vyhláseniami. Títo politici sa však naopak chovajú arogantne a agresívne. Prichádzajú s novými útokmi, obvineniami, škandalizovaniami a manipuláciami. Naviac, sú presvedčení, že ak sa budú vyhlasovať za tých najschopnejších, najspravodlivejších a najčistejších a že keď budú ponúkať zázračné recepty na vyriešenie všetkých problémov a neduhov našej spoločnosti, že si získajú priazeň občanov – voličov. Majú plné právo myslieť si to a nie je mojím cieľom ani mojou snahou im tieto ilúzie brať. A  nie je to ani dôvod tejto mojej reakcie. Dôvodom a zároveň nebezpečenstvom je to, že niektorí z týchto politikov hlasnejšie, iní tichšie, niektorí otvorene iní tajomnejšie jedným dychom dodávajú, že realizáciu týchto ich fatamorgán môžu zabezpečiť len súčasné vládne pravicové strany. Tu je to nebezpečenstvo, na ktoré chcem ako tieňová ministerka zahraničných vecí Smeru upozorniť. Súčasná pravicová vláda povalila sama seba hlavne  preto, lebo nebola schopná dohodnúť sa na zahraničnej – európskej problematike, čiže na postoji k Európskej únii, eurozóne a záchrane eura. Žiada sa mi zdôrazniť, že pádom pravicovej vlády sa táto problematika vôbec nevyriešila. Naopak, zostáva ako veľmi horúca téma tak na európskom ako aj slovenskom rokovacom stole. Vzhľadom na jej komplexnosť a zložitosť sa ňou budú musieť predovšetkým európski a teda i naši politici zaoberať ešte veľmi dlho. Preto Slovensko bude potrebovať pevnú proeurópsku vládu, ktorú asi veľmi ťažko budú môcť vytvoriť tie isté pravicové strany, tí istí pravicoví politici. Ale ako sa u nás zvykne vravieť: na Slovensku je všetko možné…

Ja osobne však neverím, že slovenský občan – volič má krátku pamäť a že zabudne na pravý dôvod predčasných parlamentných volieb. Neverím, že slovenský občan – volič dá možnosť tým istým politikom dvakrát vstúpiť do tej istej rieky, tobôž  keď majú špinu nielen na rukách…Neverím ani tomu, že rôzne gorily, či politici, ktorí nie sú z cukru, či stranícke prefarbovania s podtónom nebezpečného fenoménu – rasizmu ovplyvnia slovenského voliča do takej miery, aby na túto skutočnosť 10. marca zabudol.

Naopak, verím, že slovenský občan – volič nepotrebuje návod na to koho a prečo má voliť. Verím, že si vie sám uvedomiť , že čo najskoršie a najmenej bolestivé vyriešenie našich problémov je možné len v tesnej spolupráci v rámci EÚ a eurozóny. To však neznamená, že by Slovensko nemalo mať vlastné názory a vlastné požiadavky. Verím, že slovenský občan – volič si uvedomí, že v týchto voľbách nepôjde len o vyjadrenie podpory tej ktorej politickej strane, či politikom, ale o veľa viac. Pôjde aj o ohrozenie našej spoločnej meny, o hrozbu izolácie Slovenska v eurozóne a EÚ a to so všetkými priamymi aj nepriamymi negatívnymi dôsledkami pre Slovensko aj pre jeho obyvateľov.  Nakoniec verím, že slovenský občan – volič v nadchádzajúcich voľbách vráti Slovensku spoľahlivosť a dôveryhodnosť na európskej scéne, o ktorú ju súčasná pravicová vláda tak ľahkovážne a nezodpovedne pripravila. Toto je z môjho pohľadu hlavná výzva našich predčasných parlamentných volieb.

Pán minister, ste tu?

Zdá sa, že ministerstvo zahraničných vecí a ani osobne ministra M. Dzurindu nevyrušila z nečinnosti, alebo snáď už zo zimného spánku, ani prebiehajúca dlhová kríza, či snaha európskych politikov zachrániť, čo sa ešte v Európe dá, vrátane spoločnej meny či samotnej Európskej únie. Že ide aj pre nás o životne dôležité otázky nepochybuje snáď už nikto. Európska únia je väčšine našich občanov blízka a napriek svojim problémom i nedostatkom aj stále atraktívna.

Nikomu nie je potrebné vysvetľovať, že súčasná situácia je mimoriadne komplikovaná a jej vyriešenie nebude možné dosiahnuť prijatím akéhosi zázračného rozhodnutia, alebo mávnutím čarovným prútikom. Tak to bohužiaľ v reálnom svete nefunguje. Situácia je však nielen extrémne zložitá, ale prinajmenšom v takej istej miere aj akútna. Čím skôr sa vyrieši tým skôr si budeme môcť my všetci robiť nádeje, že najbližšie dni, týždne mesiace či roky nebudeme žiť v strachu, obavách a celkovej neistote a že aj také na prvý pohľad bežné želanie prežitia šťastných, pokojných a ničím nerušených vianočných sviatkom nebude len prázdnym klišé a že jeho obsah získa na skutočnej hodnote.

Hoci sa celkom oprávnene očakáva najmä od Nemecka a Francúzska, že nájdu vhodné a prijateľné riešenia z danej situácie, malo by byť celkom prirodzenou povinnosťou aj našich vládnych politikov, vrátane ministra zahraničných vecí, vstúpiť do aktuálnej európskej debaty. Malo by, ale nie je. Toto je jedna z príležitostí kedy by sme sa aj my mohli podieľať na formovaní novej Európy, lebo teraz skutočne ide o novú Európu. Na tú doterajšiu, či  sa nám to páči alebo nie  musíme jednoducho zabudnúť. Žiť zo spomienok sa nedá. Ako si má občan vysvetliť mlčanie našich „kompetentných“? Ako sa má sám občan zorientovať v danej situácii, keď o neho tí zodpovední nejavia záujem? Postoje Slovenska, jeho ambície v tom, kde a za akých podmienok sa chce v novej „zrekonštruovanej“ Európe nachádzať celkom prirodzene očakávajú aj naši európski partneri. S určitou dávky hanby a smútku musím konštatovať, že pre našich súčasných vládnych predstaviteľov je typické čakať v tichosti a potom niečo skritizovať, v lepšom prípade okomentovať. Dokonca minister Dzurinda si ani nenašiel čas zúčastniť sa posledných rokovaní Rady EÚ pre všeobecné záležitosti ani Rady EÚ pre zahraničné veci.  Čas na tieto dôležité rokovania nemal ani štátny tajomník MZV. Svedčí to nielen o ich pasivite, ale čo je  horšie aj o ich neschopnosti, neschopnosti prísť s vlastnými nápadmi, postojmi, či stanoviskami. Dokonca sa to dá nazvať hrubým neplnením si svojich povinností.

Ako by sa to dalo a mohlo robiť nám ukázal minulý týždeň poľský minister zahraničných vecí R. Sikorski svojim vystúpením v Berlíne. Nepochybujem, že mnohí naši „kompetentní“, aj tí na ministerstve zahraničných vecí, o tomto prejave počuli. Je však málo pravdepodobné, že si ho aj prečítali, lebo ak by tak urobili tak by nemohli zotrvať v tichej vyčkávacej pozícií kdesi za bukom. Možno by sa prebudili, keby vedeli, že v prejave jeho autor dokonca prihral Slovensku na smeč. V argumentácii proti tým, ktorí by chceli rozdeliť Európu položil hypotetickú otázku o tom, či by nebolo „prirodzené delenie na rastúcu a nerastúcu Európu“, keďže „v posledných štyroch rokoch dosiahol akumulovaný rast nášho (poznámka: rozumej poľského) HDP 15,4 percenta. A kto dosiahol osempercentný – druhý najvyšší – rast v únii? Áno členský štát eurozóny – Slovensko. Európsky priemer je mínus 0,4 percenta“. Toľko poľský minister zahraničných vecí. Nahrávka na smeč sa minula účinku. Možno aj preto, že náš minister zahraničných vecí je skôr cyklista a bežec než volejbalista.

SMER-SD pracuje aj v Bruseli

Uplynulé dva dni som sprevádzala predsedu strany SMER-SD Róberta Fica na jeho pracovnej ceste do Bruselu. Nebýva zvykom, aby predsedu opozičnej strany prijali v centrále EÚ na takej vysokej úrovni, čo signalizuje nielen záujem o dianie na Slovensku, ale zrejme aj určité čítanie budúceho povolebného vývoja. Delegáciu strany SMER-SD prijali najvyšší predstavitelia EÚ – predseda Európskej rady Herman Van Rompuy, predseda Európskej komisie José Manuel Barroso i líder európskych socialistov a demokratov Martin Schulz.

V rozhovoroch pochopiteľne dominovala téma súčasnej dlhovej krízy, na margo ktorej Róbert Fico tlmočil pozíciu, že Európa sa musí predovšetkým vyvarovať rozdeleniu jednotnej menovej únie na rôzne tábory a na elitné a menej elitné štáty. Ako zdôraznil, aj on rozumie hre, keď musia platiť v klube, ktorý sa nazýva eurozóna, určité pravidlá. Nie je totiž možné mať jednu menu a 17 rozdielnych hospodárskych a fiškálnych politík, s tým, že si musíme zároveň nastaviť systém sankcii za nedodržiavanie takýchto pravidiel. Strana SMER-SD súčasne deklarovala podporu európskym ľavičiarom združeným vo frakcii S&D, ktorí dlhodobo upozorňujú na potrebu zavedenia dane z finančných prevodov. Slovenská ľavica je v tomto zajedno s frakciou S&D a v niektorých veciach existuje zhoda aj s pravicovými politikmi. Zavedenie tejto dane podporuje aj konzervatívna nemecká kancelárka Angela Merkel.

Róbert Fico na bruselských stretnutiach jasne deklaroval potrebu určitej koordinácie finančných hospodárskych politík, čo je pre Slovensko podľa jeho názoru dôležité. „Zavesenie sa” na silné štáty môže Slovensku podľa jeho názoru iba pomôcť, čo však neznamená, že Slovensko nebude mať vlastné názory a vlastné požiadavky.

Všetky opatrenia, o ktorých sa dnes hovorí, vrátane nových vnútorných pravidiel fungovania pre členské štáty eurozóny, sú vedené v duchu, aby sa podarilo zabezpečiť návrat eura do obdobia stability. Popredných predstaviteľov európskych štruktúr Róbert Fico ubezpečil, že strana SMER-SD urobí všetko pre to, aby sa podarilo zabezpečiť návrat eura do obdobia stability.

Počas krátkeho, ale o to intenzívnejšie pobytu v Bruseli som videla, že všetky inštitúcie EÚ žijú dnes ekonomickou situáciou v krajinách EÚ a opatreniami na znovunastolenie dôvery v euro, finančnú konsolidáciu, ako napr. zavedenie záväzných pravidiel pre vyrovnané rozpočty do národných legislatív. Ide najmä o čo najrýchlejšie zvládnutie súčasnej situácie prísnejšou disciplínou a silnejšou kontrolou fiškálnych politík, najmä členov eurozóny. Z dlhodobého hľadiska sa hovorí o možnosti modifikácie Lisabonskej zmluvy tak, aby sa zaviedla skutočná stabilita do únie. V súvislosti s blížiacim sa summitom t.j. zasadnutím Rady EÚ na úrovni šéfov vlád, ale aj so súbežne prebiehajúcim zasadnutím ministrov financií v rámci ECOFIN-u bolo najdôležitejším odkazom SMER- u pre vrcholných predstaviteľov únie vyjadrenie podpory konsolidačným opatreniam a enormnému stabilizačnému úsiliu, ktoré  EÚ na všetkých úrovniach prijíma.

Som presvedčená, že táto služobná cesta určite pomohla nastaviť optiku vnímania našej krajiny v očiach bruselského establišmentu. Aj takto sa totiž robí konštruktívna a invenčná opozičná politika. Pre ozdravenie aj našej ekonomiky je dôležité, aby Slovensko nebolo považované za problémovú krajinu tak, ako to bolo v posledných mesiacoch.

Buďme múdry národ

„Demokrace toť diskuse“ , hovorieval T.G.Masaryk. Samozrejme, že mal v prvom rade na mysli diskusiu na parlamentnej pôde, či v nižších zastupiteľských štruktúrach, resp. osobnú diskusiu s občanom na rôznych zhromaždeniach . Je to pochopiteľné, nebola totiž doba elektronických médií, internetu, sociálnych sietí… Odkaz však je jednoznačný – s občanom treba hovoriť, diskutovať, vysvetľovať a to predovšetkým pri komplikovaných a nejednoznačných výstupoch zo strany štátu.

Skonfrontujme si tieto slová so súčasnou slovenskou politickou praxou, napríklad z pohľadu jednej z najkontroverznejších spoločenských tém – eurovalu, ktorý už koniec-koncov svoje konzekvencie priniesol. Položme si otázku, prečo nikto nedokázal odkomunikovať a vysvetliť túto otázku priamo občanovi. Áno, boli sme svedkami mnohých televíznych a rozhlasových besied, online diskusii, vystúpení, vyhlásení.. Väčšinou sa však ich scenár opakoval so železnou pravidelnosťou, akoby cez kopírovací papier. Odporcovia eurovalu prinášali nové a nové katastrofické vízie, strašili s následkami, doslova maľovali čerta na stenu. Predstavitelia jeho zástancov zasa dookola opakovali už stokrát povedané o „ťažkom a zlom riešení”, ktoré je však najmenším zlom, atď. Ich argumentačná výbava nemala žiadnu pridanú hodnotu, neodzrkadľovala posun v hodnotení situácie zo strany establišmentu EU a finančných kruhov.

Jednoducho, nič nové pod slnkom. Natíska sa však otázka, čo bránila členom exekutívy, aby túto tému prišli odkomunikovať priamo s občanom, predovšetkým s mladými ľuďmi. Čo bránilo zástupcom vlády cez premiérku Radičovú, ministra financií Mikloša až po Mikuláša Dzurindu, aby navštívili napr. vysokoškolákov a vysvetlili im našu pozíciu, naše dlhodobé ciele a záujmy, ergo ich budúcnosť. Čo bránilo ďalším členom exekutívy i mienkotvorným ľuďom prezentovať pro-eurovalovú stratégiu povedzme na sociálnych tak, ako je to bežné na celom svete. (blogujúci politici s vlastnými webovými stránkami interaktívneho charakteru, napr. Carl Bildt - bildt.blogspot.com., vlády Švédska, Izraela a dokonca Macedónska vytvárajú v rámci Facebooku virtuálne skupiny, podporujúce konkrétne politicko-spoločenské hodnotové aspekty). Prečo napríklad v rámci svojho verejnoprávneho poslania nepriniesla RTVS vo svojom televíznym vysielaní analytický publicistický materiál odborníkov (nie politikov!) o pozitívach a negatívach eurovalu, resp. prečo sa napríklad pani premiérka neuchádzala o odprezentovanie tejto až fatálne dôležitej témy v RTVS tak, ako jej to zákon umožňuje. Namiesto toho sa vládny establišment prizeral ako odporcovia eurovalu vydávajú rôzne brožúrky, ktorými oslovujú nielen odbornú a laickú verejnosť, ale v jazykových mutáciách dokonca šíria tieto pozície v zahraničí. Nechcem sa však už hrabať v minulosti, skôr sa chcem pozerať dopredu. V Európe, kde sme si (nielen vďaka týmto excesom) poriadne naštrbili reputáciu, zrejme už v dohľadnej budúcnosti pôjde o komplexné reštartovanie, najmä ekonomických pozícii. Podľa názoru expertov a politológov môžeme byť jednou z krajín, s ktorou sa bude rátať pri akcelerácii spoločenských a predovšetkým finančných procesov v budúcej Európy. Je však nevyhnutné sa pripraviť na odkomunikovanie týchto skutočností s občanom a verejnosťou, úprimne hovoriť o kladoch i záporoch takéhoto vývoja a akcentovať že je to téma najmä mladých ľudí. A predovšetkým zobrať vietor z plachiet stranám a hnutiam, ktoré budú chcieť v tomto predvolebnom období maximálne vytĺcť z tejto citlivej témy politický kapitál.

K napísaniu tohto blogu ma inšpirovala, okrem iného, i populistická a arogantná kampaň „99%”, ktorá by mohla u nedostatočne informovaného občana znieť omylom i lákavo. Žiaľ, len omylom.

Na záver dovoľte citát Abrahama Lincolna: „ Je pravdou, že môžete niekedy oklamať celý národ, dokonca môžete niektorých ľudí oklamať vždy. Ale nemôžete klamať vždy a všetkých.

V jednote je sila!

Svet, postihnutý krízou potrebuje úspešné rokovanie G-20 v Cannes. Momentálne nie je vhodná doba pre úsmevy, veľké gestá a impotentné vyhlásenia.  Potrebujeme ambiciózne riešenia pre závažnú krízu, ktorej svetová ekonomika čelí.

Rast ekonomík v Európe i v USA stagnuje, nezamestnanosť rastie.  Voľný trhový mechanizmus zlyhal, čelíme dôsledkom zmeny klímy, obavám z nedostatku energetických zdrojov,   niektorých strategických  surovín, potravín  i vody. Snáď každému je už dnes jasné, že pasívne čakať so založenými rukami, na to čo sa stane, nepomôže.  Ľudia právom očakávajú od svojich politických lídrov (namiesto ukážky gesta bezmocnosti) obsiahly plán na skľudnenie trhov, zníženie finančných nákladov a povzbudenie dôvery spotrebiteľov a podnikateľov.  Samotné úsporné opatrenia jednoducho nie sú tým jediným správnym kľúčom.  A kde končí ich únosnosť pre občanov jednotlivých krajín?  Ukazuje sa, že je potrebné ich kombinovať s podporou zvýšenej spotreby.

Členské krajiny G-20 predstavujú viac než 85% svetovej ekonomiky,  takže určite majú schopnosť realizovať riešenia pre ozdravenie ďalšieho vývoja.

Týmto chcem apelovať na potrebu jednoty, ktorá v histórii vyhrala už nejednu vojnu.  Téma jednoty je tak samozrejmá, že každý školák by mohol napísať na tento námet dojemnú a presvedčivú esej. Preto tiež silne pochybujem, že my sami by sme sa mali od tejto jednoty a solidarity odchýliť.  V našich slovenských podmienkach tým myslím jednotu  a solidaritu Európsku, od ktorej nás skúšali odviesť „malí chlapci, hrajúci sa s ohňom”.

Je len samozrejmé, že jednoduché  ideologické riešenia  „jedna veľkosť pre každého”  nebudú účinné, a každé riešenie by malo byť „ušité” na podmienky každej krajiny. Mali by sme sa však úprimne analyzovať a zamyslieť sa nad užitočnosťou navrhovaných opatrení a ich dopadom na jednotlivé vrstvy obyvateľov, ako napríklad vyššia banková daň alebo aj zbližovanie daňovej úrovne členských krajín EÚ.