Buďme múdry národ

„Demokrace toť diskuse“ , hovorieval T.G.Masaryk. Samozrejme, že mal v prvom rade na mysli diskusiu na parlamentnej pôde, či v nižších zastupiteľských štruktúrach, resp. osobnú diskusiu s občanom na rôznych zhromaždeniach . Je to pochopiteľné, nebola totiž doba elektronických médií, internetu, sociálnych sietí… Odkaz však je jednoznačný – s občanom treba hovoriť, diskutovať, vysvetľovať a to predovšetkým pri komplikovaných a nejednoznačných výstupoch zo strany štátu.

Skonfrontujme si tieto slová so súčasnou slovenskou politickou praxou, napríklad z pohľadu jednej z najkontroverznejších spoločenských tém – eurovalu, ktorý už koniec-koncov svoje konzekvencie priniesol. Položme si otázku, prečo nikto nedokázal odkomunikovať a vysvetliť túto otázku priamo občanovi. Áno, boli sme svedkami mnohých televíznych a rozhlasových besied, online diskusii, vystúpení, vyhlásení.. Väčšinou sa však ich scenár opakoval so železnou pravidelnosťou, akoby cez kopírovací papier. Odporcovia eurovalu prinášali nové a nové katastrofické vízie, strašili s následkami, doslova maľovali čerta na stenu. Predstavitelia jeho zástancov zasa dookola opakovali už stokrát povedané o „ťažkom a zlom riešení”, ktoré je však najmenším zlom, atď. Ich argumentačná výbava nemala žiadnu pridanú hodnotu, neodzrkadľovala posun v hodnotení situácie zo strany establišmentu EU a finančných kruhov.

Jednoducho, nič nové pod slnkom. Natíska sa však otázka, čo bránila členom exekutívy, aby túto tému prišli odkomunikovať priamo s občanom, predovšetkým s mladými ľuďmi. Čo bránilo zástupcom vlády cez premiérku Radičovú, ministra financií Mikloša až po Mikuláša Dzurindu, aby navštívili napr. vysokoškolákov a vysvetlili im našu pozíciu, naše dlhodobé ciele a záujmy, ergo ich budúcnosť. Čo bránilo ďalším členom exekutívy i mienkotvorným ľuďom prezentovať pro-eurovalovú stratégiu povedzme na sociálnych tak, ako je to bežné na celom svete. (blogujúci politici s vlastnými webovými stránkami interaktívneho charakteru, napr. Carl Bildt - bildt.blogspot.com., vlády Švédska, Izraela a dokonca Macedónska vytvárajú v rámci Facebooku virtuálne skupiny, podporujúce konkrétne politicko-spoločenské hodnotové aspekty). Prečo napríklad v rámci svojho verejnoprávneho poslania nepriniesla RTVS vo svojom televíznym vysielaní analytický publicistický materiál odborníkov (nie politikov!) o pozitívach a negatívach eurovalu, resp. prečo sa napríklad pani premiérka neuchádzala o odprezentovanie tejto až fatálne dôležitej témy v RTVS tak, ako jej to zákon umožňuje. Namiesto toho sa vládny establišment prizeral ako odporcovia eurovalu vydávajú rôzne brožúrky, ktorými oslovujú nielen odbornú a laickú verejnosť, ale v jazykových mutáciách dokonca šíria tieto pozície v zahraničí. Nechcem sa však už hrabať v minulosti, skôr sa chcem pozerať dopredu. V Európe, kde sme si (nielen vďaka týmto excesom) poriadne naštrbili reputáciu, zrejme už v dohľadnej budúcnosti pôjde o komplexné reštartovanie, najmä ekonomických pozícii. Podľa názoru expertov a politológov môžeme byť jednou z krajín, s ktorou sa bude rátať pri akcelerácii spoločenských a predovšetkým finančných procesov v budúcej Európy. Je však nevyhnutné sa pripraviť na odkomunikovanie týchto skutočností s občanom a verejnosťou, úprimne hovoriť o kladoch i záporoch takéhoto vývoja a akcentovať že je to téma najmä mladých ľudí. A predovšetkým zobrať vietor z plachiet stranám a hnutiam, ktoré budú chcieť v tomto predvolebnom období maximálne vytĺcť z tejto citlivej témy politický kapitál.

K napísaniu tohto blogu ma inšpirovala, okrem iného, i populistická a arogantná kampaň „99%”, ktorá by mohla u nedostatočne informovaného občana znieť omylom i lákavo. Žiaľ, len omylom.

Na záver dovoľte citát Abrahama Lincolna: „ Je pravdou, že môžete niekedy oklamať celý národ, dokonca môžete niektorých ľudí oklamať vždy. Ale nemôžete klamať vždy a všetkých.

V jednote je sila!

Svet, postihnutý krízou potrebuje úspešné rokovanie G-20 v Cannes. Momentálne nie je vhodná doba pre úsmevy, veľké gestá a impotentné vyhlásenia.  Potrebujeme ambiciózne riešenia pre závažnú krízu, ktorej svetová ekonomika čelí.

Rast ekonomík v Európe i v USA stagnuje, nezamestnanosť rastie.  Voľný trhový mechanizmus zlyhal, čelíme dôsledkom zmeny klímy, obavám z nedostatku energetických zdrojov,   niektorých strategických  surovín, potravín  i vody. Snáď každému je už dnes jasné, že pasívne čakať so založenými rukami, na to čo sa stane, nepomôže.  Ľudia právom očakávajú od svojich politických lídrov (namiesto ukážky gesta bezmocnosti) obsiahly plán na skľudnenie trhov, zníženie finančných nákladov a povzbudenie dôvery spotrebiteľov a podnikateľov.  Samotné úsporné opatrenia jednoducho nie sú tým jediným správnym kľúčom.  A kde končí ich únosnosť pre občanov jednotlivých krajín?  Ukazuje sa, že je potrebné ich kombinovať s podporou zvýšenej spotreby.

Členské krajiny G-20 predstavujú viac než 85% svetovej ekonomiky,  takže určite majú schopnosť realizovať riešenia pre ozdravenie ďalšieho vývoja.

Týmto chcem apelovať na potrebu jednoty, ktorá v histórii vyhrala už nejednu vojnu.  Téma jednoty je tak samozrejmá, že každý školák by mohol napísať na tento námet dojemnú a presvedčivú esej. Preto tiež silne pochybujem, že my sami by sme sa mali od tejto jednoty a solidarity odchýliť.  V našich slovenských podmienkach tým myslím jednotu  a solidaritu Európsku, od ktorej nás skúšali odviesť „malí chlapci, hrajúci sa s ohňom”.

Je len samozrejmé, že jednoduché  ideologické riešenia  „jedna veľkosť pre každého”  nebudú účinné, a každé riešenie by malo byť „ušité” na podmienky každej krajiny. Mali by sme sa však úprimne analyzovať a zamyslieť sa nad užitočnosťou navrhovaných opatrení a ich dopadom na jednotlivé vrstvy obyvateľov, ako napríklad vyššia banková daň alebo aj zbližovanie daňovej úrovne členských krajín EÚ.