Slovenskí krajania od macochy?

Staré vodácke pravidlo hovorí,, že je potrebné sa zoznámiť s riekou, naučiť sa ju čítať a vedieť využiť silu jej prúdu na svoj prospech. Agenda Slovákov žijúcich v zahraničí, je jednou z mnohých aktivít odchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, za ktorú od našich krajanov  priebežne dostáva  mimoriadne nelichotivé hodnotenie. Predovšetkým rezortu, vedeným Mikulášom Dzurindom, sa  totiž za  krátky čas podarilo nielen naštrbiť dôveru voči Bratislave, ale rozkolísať aj tak krehké základy spolupráce s našimi krajanskými organizáciami v zahraničí.

Pritom predchádzajúca vláda Róberta Fica, počínajúc aktivitami jej podpredsedu Dušana Čaploviča, cez rezort zahraničia, až po Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej len ÚSŽZ) na čele s Vilmou Prívarovou, naštartovala „bezproblémovú spoluprácu”, čo je citované hodnotenie zo stanoviska Svetového združenia Slovákov v zahraničí (ďalej len SZSZ). Aj ja osobne, ako štátna tajomníčka MZV  v rokoch 2006-2010, som mala možnosť mnohokrát hovoriť so zástupcami našich krajanských organizácii a spolkov. Nie, nebola to jednoduchá práca zladiť orchester  pozostávajúci z hráčov, ktorí zastupovali resp. zastupujú rôznorodé skupiny ľudí. Počínajúc   vysťahovalcami  ešte z  prvej Československej republiky, Slovenského štátu, po skončení 2.svetovej vojny, emigrantov po februári 1948, auguste 1968…, ale aj súčasných, našťastie už len migrantov, predovšetkým mladých ľudí. Osobitnou skupinou našich krajanov sú napr. dolnozemskí Slováci vo Vojvodine, v Maďarsku, na Zakarpatskej Ukrajine, v Českej republike, Poľsku, so špecifikami príčin ich krajanského statusu. Všetci sme si však uvedomovali ich postavenie a nezastupiteľnú úlohu pri zviditeľňovaní nášho Slovenska vo svete.

O to viac mrzí, že namiesto kontinuity práce s krajanmi sa slovenská verejnosť dozvedá o výraznom zhoršení  úrovne  spolupráce so súčasným vedením ÚSŽZ a o  pochybnostiach  pri predražených  zákazkách, netransparentných obstarávaniach alebo objednávaní reklamy zo strany ÚSŽZ. Vrcholom ľadovca,  o ktorom pred niekoľkými týždňami informovala aj agentúra SITA,  bol  podivuhodné  podmienky  zmluvy, uzatvorenej ÚSŽZ,  na vytvorenie informačného portálu o živote krajanov.. Podobnou nehospodárnosťou zaváňa predražený web Slovenského centra vo Veľkej Británii, ale aj nezvyčajne vysoký počet platených externistov.

Najviac však zástupcom našich krajanských organizácii prekáža postup vedenia ÚSŽZ, ktorým podľa ich slov zlikvidoval tradičné aktivity, o.i. vydávanie časopisov vo Švédsku
alebo Francúzsku. Nehovoriac napríklad  o podujatí „Dni  slovenského zahraničia”, ktoré mal minulý rok SZSZ organizovať  v Srbsku. Proti situácii na ÚSZŽ  začínajú pribúdať protestné hlasy aj z ďalších organizácii  v USA, Poľsku, Českej republike, Švédsku atď. Svoj protest v týchto dňoch vyjadrila aj  Slovenská liga v Amerike, organizácia s vyše storočnou tradíciou, ktorej predstavitelia podpisovali aj Pittsburskú  a Clevelandskú dohodu. Z ich stanoviska mi dovoľte vybrať: “Sme presvedčení, že musí byť vyvodená osobná zodpovednosť za klientelistické kauzy, na ktoré upozorňujú aj médiá na Slovensku i v zahraničí, za nehospodárne nakladanie so štátnymi prostriedkami, za rozoštvávanie spolkov a diskriminačný prístup k nim, ako aj ich šikanovanie v rámci grantového systému, za likvidáciu viacerých krajanských časopisov, za nenaplnenie výšky grantových financií, garantovaných platnou vládnou koncepciou, i za destabilizáciu úradu neúmernými a nezdôvodnenými personálnymi výmenami. Už v júli minulého roku vyjadril prezident Slovenskej ligy v Amerike Daniel F. Tanzone sklamanie nad tým, že na Deň zahraničných Slovákov a Cyrilo-metodské oslavy v Bratislave a na Devíne nebola pozvaná Slovenská liga v Amerike a ani iné členské spolky Svetového združenia Slovákov v zahraničí z USA. „Neskôr sme sa dozvedeli, že podobne neboli prizvané ani významné spolky z iných krajín, ktoré vyjadrili kritiku voči praktikám súčasného vedenia ÚSZŽ. Upozornili sme aj na ďalšie nešváry, k žiadnej snahe o nápravu však nedošlo.” Toľko citácia zo stanoviska Slovenskej ligy v Amerike.

Nemám dôvod pochybovať o korektnosti informácií, ktoré  prichádzajú  od našich krajanských  spolkov a organizácii  a ktoré svedčia o neuveriteľnom ignorantstve nielen súčasného vedenia ÚSZŽ a rezortu zahraničia, ale celej vlády Ivety Radičovej. Žiaľ, nikto z jej kabinetu nemá túto agendu v portfóliu a ÚSZŽ vôbec neponúka Slovákom v zahraničí priateľskú ruku. Kde sú dobré, zlaté časy Dušana Čaploviča, ktorého bolo v zahraničí vidieť aj počuť?   Je to trestuhodné zanedbávanie spolupráce s takmer 1,5 miliónmi krajanov žijúcich po celom svete, ktorí môžu a chcú nielen významne prispieť k lobbingu a budovaniu imidžu Slovenska, ale sú zároveň najprirodzenejšími reprezentantmi našej kultúry, vedy a umenia.

Skúsme nadviazať na dobré zvyky z minulosti, a ako dobrý vodák  spoznávať a rozvíjať túto silu, ktorá sa k nám hrdo hlási, aby nám pomáhala.

 

Nepomýlili ste sa, pán minister Dzurinda?

Napriek mojej úprimnej snahe, nedokážem nepozastaviť sa nad vyhláseniami niektorých našich popredných politikov, ktoré sú nepravdivé, zavádzajúce, klamlivé,  alebo účelové, nadovšetko však ak nie sú ničím podložené. Veľmi dobre si uvedomujem že sme v predvolebnom období, pre ktoré sú také vyhlásenia typické. Ale keďže sa takéto vyhlásenia dotýkajú aj mojej „parkety”- zahraničnej politiky, rozhodla som sa s Vami o môj názor podeliť.

Myslím, že nemusím nikoho poučovať o tom, čo všetko „robí” meno štátu v zahraničí, čo všetko na to vplýva, že ide o komplex veľkých i menších faktov, skutočností, či udalostí z rôznych oblastí ľudskej činností. Nie je to tak dávno, čo náš „neviditeľný” minister zahraničných vecí v snahe pochváliť sa úspechmi slovenskej zahraničnej politiky pod jeho vedením konštatoval, že sa podarilo upevniť postavenie Slovenska a jeho meno vo svete. No a keďže toto konštatovanie nepodložil žiadnymi faktami tak som si sebakriticky povedala, že som asi dačo prehliadla…. Rozhodla som sa prehrabať v našich médiách za posledných pár mesiacov v nádeji nájsť fakty, ktoré by potvrdili ministrove slová. No čuduj sa svete, nič som nenašla. A aby som nebola obviňovaná z náklonnosti jednej strane (Smer) a nadmernej kritiky druhej strany (dosluhujúca pravicová vláda) rozhodla som sa, že uvediem len niekoľko faktov a citátov a ponechám na čitateľoch nech si oni sami utvoria názor.

Najvýraznejším a zároveň najnegatívnejším tvorcom nášho mena vo svete bol a zostáva náš vnútropolitický vývoj. Len si spomeňme napríklad na našu (ne)podporu eurovalu, pôžičku Grécku, tragikomickú voľbu generálneho prokurátora, povalenie vlády jednou z vládnych strán, neustále hádky medzi koaličnými stranami a ich predstaviteľmi, ich vzájomné osočovanie, opakované hrozby pádu vlády, kauzu okolo daňového úradu. Bola tu aj platina, či cukor….ale aj gorila a sasanka. Mali sme aj odpočúvanie novinárov, ale aj arogantné vyhlásenia a útoky niektorých politikov na adresu najvyšších európskych predstaviteľov a inštitúcií. A bola tu aj všade prítomna korupcia a klientelizmus. To všetko asi podľa nášho ministra zahraničných vecí vnímali v zahraničí pozitívne, to všetko prispievalo k nášmu lepšiemu postaveniu vo svete, to všetko zlepšovalo naše renomé v očiach zahraničia. Pozrime sa však aj troška podrobnejšie na niektoré skutočnosti, ktoré nám tak vo svete pomohli. Napríklad taký projekt Singapur. Mala to byť pýcha ministra hospodárstva a pravicovej vlády. Týmto projektom sa malo podstatným spôsobom vylepšiť podnikateľské prostredie na Slovensku a jeho atraktivita vo svete. Áno, to by bola dobrá, veľmi dobrá správa keby bola pravdivá. Aká bola? Uvediem pár citátov z článku ministra financií Ivana Mikloša, ktorý uverejnili Hospodárske noviny dňa 6.2. 2012. „Správa ministerstva hospodárstva , teda ministerstva, ktorého hlavnou prioritou a pracovnou náplňou by malo byť zlepšovanie podnikateľského prostredia je smutným čítaním. Vo všetkých najnovších relevantných svetových rebríčkoch sa naša pozícia zhoršila. V rebríčku Svetovej banky Doing business sme spadli zo 43. na 48. miesto, v Globálnom indexe konkurencieschopnosti Svetového ekonomického fóra zo 60. na 69. miesto a podľa Indexu ekonomickej slobody Heritage Foundation z 37. na 51. miesto.” „ Aktuálne sa podnikateľské prostredie nezlepšuje ani podľa našich podnikateľov”. „Ak k tomu pripočítame skutočnosť, že najmä vinou nezvládnutej regulácie cien dnes slovenské firmy platia za elektrinu o 29 až 36 percent viac, ako je európsky priemer a od nového roka došlo k rastu cien elektriny pre malé podniky až o 20 percent, tak môžeme konštatovať, že ministerstvo hospodárstva vo svojej najdôležitejšej úlohe zlyhalo. Marketing je pekná vec, ale keď je produkt nanič, tak skôr či neskôr praskne.” “Takže projekt Singapur? Zatiaľ very, very poor!” Toľko prosím minister financií I. Mikloš!!!

Podobne „dobré meno” nám robí aj naša rekordná nezamestnanosť a najmä obrovská nezamestnanosť mladých ľudí, ktorá patrí medzi najvyššie v EÚ. O tom, že ide o veľmi vážnu vec svedčí aj fakt, že si to EÚ nielen všimla, ale vyčlenila na jej riešenie obrovské finančné prostriedky. Aj vy si myslíte, že nám to vylepšilo naše renomé? A čo tak čerpanie eurofondov? Aj tam sme zabodovali. V ich čerpaní patríme k najhorším v EÚ. Sám náš minister zahraničných vecí v nedávnom online rozhovore pre Topky konštatoval, že „áno, čerpanie eurofondov je naša obrovská slabina”. Bohužiaľ neuviedol žiadnu silnú stránku. Do tvorby pozitívneho obrazu Slovenska v zahraničí integrálne zapadla aj aktuálna kauza  nefunkčnosti informačného systému na daňových úradoch. Podpredseda SaS J. Kollár hneď po jej vypuknutí nie nadarmo vyhlásil, že to ohrozí meno Slovenska v zahraničí …Podľa médií až 1800 zahraničných firiem čaká na vratky nadmerných odpočtov DPH. Bezpochyby skvelá reklama pre Slovensko! A takto by som mohla pokračovať ešte dlho.

Priznám sa, že nakoniec som si aj želala nájsť niečo pozitívne nie len preto, že by ma to uspokojilo, ale uvedomila som si, že tu vlastne ide o oveľa viac, ide predsa o nás všetkých, o Slovensko. A tak mi teda neostáva nič iné len dúfať, že si niektorý z našich politikov nepustí opäť jazyk na „špacír” a my sa nebudeme musieť znova nad tým pozastavovať. A hlavne nebolo by to v záujme Slovenska. A o to nám všetkým ide v prvom rade. Alebo sa mýlim ja, pán minister Dzurinda?