„Lebo Fico“

Sled predvolebných udalostí je taký rýchly, že človek ich nestíha ani sledovať nie to ešte posudzovať, či analyzovať. Pod pojmom udalostí však nemám na mysli len rôzne kauzy, ktoré sa objavujú ako huby po daždi. Početnosťou za nimi nezaostávajú ani tvrdenia, stanoviská a prehlásenia vedúcich predstaviteľov našich pravicových strán. Priznám sa, že medzi tie ktoré sledujem so zvýšeným záujmom patrí problematika zloženia vlády, ktorá vznikne po voľbách 10. marca, respektíve tvrdenia týchto pravicových politikov o tom s kým sú ochotní novú vládu vytvoriť a s kým nie. A tu mám veľký problém. Ten spočíva v tom, že na rozdiel od týchto politikov za rozhodujúcu tému v týchto úvahách považujem tému o budúcnosti eurozóny a o európskej problematike v širšom zmysle. Oni ju však poväčšine prehliadajú, podceňujú, alebo dokonca čo považujem za najhoršie zľahčujú. A ak o nej predsa len hovoria tak neodborne a s nemalou dávkou pravicového populizmu. Je až neuveriteľné a nepochopiteľné, že téma, na ktorej padla súčasná pravicová vláda a ktorá bude rozhodujúca, či sa to niekomu páči alebo nie, aj pri kreovaní novej vlády sa dostala na okraj ich pozornosti.

Podpredseda Európskej komisie M. Šefčovič pred niekoľkými dňami vyjadril prekvapenie z množstva dezinformačných informácií, ktoré sa v predvolebnej kampani na Slovensku objavujú na tému eurovalu. „Som prekvapený tým, ako sa snaží táto téma prezentovať ako nejaká dobročinná nepotrebná pomoc jednej krajine”, povedal. O eurovale sa podľa neho veľa diskutuje všade, len málokde však tak groteskne ako u nás, doplnil. Od vstupu Slovenska do EÚ v roku 2004 sme vždy viac dostali ako dali a podľa Šefčoviča sme v pluse približne 3,6 mld. eur. Aj toto treba mať podľa neho na mysli, keď hovoríme o solidarite v EÚ. Znalcom iste nemusím vysvetľovať, že tieto slová boli adresované predovšetkým takým euroodborníkom akými sú predseda SaS R. Sulík a jemu podobní. Už počujem ich arogantné takzvané argumenty a kritiky, ktoré spočívajú najmä v tom, že prehlasujú, že toto sú tvrdenia socialistov z Bruselu, od ktorých sa ani nič iné nedá čakať. Pre doplnenie vedomostí týchto pánov uvediem tlačovú informáciu zo stretnutia Európskej ľudovej strany (EĽS), ktoré sa tradične konalo pred posledným summitom EÚ v Bruseli. Ide o stretnutie hláv štátov a predsedov vlád z európskych krajín, kde momentálne vládnu pravicové strany. Podľa informácie sa stretnutia zúčastnila aj I. Radičová. Prítomní lídri sa na stretnutí zaoberali najmä ekonomickou agendou, ktorá mala odznievať na dvojdňovom summite EÚ. Lídri EĽS potvrdili, že opatrenia, ktoré sa prijímajú na najvyššej európskej úrovni sú v súlade s ich predstavami o úspornej ekonomike. Najdôležitejší európski lídri, ktorí udávajú tempo potrebných zmien, pochádzajú totiž práve z pravicového tábora. Z 27-člennej únie má EĽS 17 predsedov vlád a hláv štátov. Toľko tlačová informácia. Takže tak je to s tým socializmom a socialistami z Bruselu. Tu však našťastie neplatí slovenské „Lebo Fico”.

 Čo si teda má myslieť  súdny človek, keď Mikuláš Dzurinda, ktorý je predsedom SDKÚ, čiže strany ktorá je členom EĽS, sa s absolútnou samozrejmosťou vyjadruje o povolebnej možnosti spoločného vládnutia tých istých pravicových strán, ktorých vláda sa len pred niekoľkými mesiacmi zosypala práve kvôli tomu, že strana SaS, čiže jedna z týchto strán odmietla podporiť euroval. Áno, na európskej téme padla vláda už po 18 mesiacoch vládnutia. Pamätáte sa ako nás M. Dzurinda  spolu so svojou straníckou dvojkou I. Miklošom až donedávna presviedčali o nulovom koaličnom potenciály SaS  pre jej euroskeptické postoje? Môžu nám títo páni vysvetliť v čom sa tak naraz SaS zmenila? Bohužiaľ nemôžu, lebo SaS sa nezmenila. A môže nám pán R. Sulík so svojou družinou vysvetliť, že v čom sa tak naraz zmenil M. Dzurinda a I. Mikloš, že už by aj boli ochotní si s nimi do jednej vlády sadnúť? Taktiež v ničom. Čo sa však dramaticky zmenilo sú predvolebné preferencie pravicových strán, z ktorých práve SDKÚ a SaS zaznamenali výrazný prepad. Tú však to naše „Lebo Fico” platí jednoznačne. Obe strany tak len predviedli aké sú dôveryhodné, zásadové a principiálne. Doslova myšlienkové salto mortale predviedol M. Dzurinda v rozhovore, ktorý opublikoval 7.3.2012  nemenovaný denník. Tam predseda SDKÚ prišiel s teóriou, že SaS môže byť súčasťou vlády, ktorá by bola alternatívou vlády Smeru, lebo na permanentný euroval nie je potrebná dohoda všetkých štátov, teda Slovensko vlastne ho nemusí ani schváliť. Zároveň síce pripustil, „že politicky by sme si veľmi poškodili, keby sme boli čiernou ovcou.”

 Po prečítaní takýchto myšlienkových zvratov som sa začala v duchu nechápavo pýtať, či títo politici už zabudli na to ako dlho sme túžili byť súčasťou demokratického, slobodného  západného sveta a čo všetko sme museli urobiť a obetovať, aby nás tento svet prijal za svojho člena? Pýtam sa aj, prečo teraz, keď sme v tomto svete prítomní najmä v podobe nášho členstva v EÚ začíname proti nemu vystupovať, spochybňovať ho, kritizovať a arogantne ironizovať jeho najvyšších predstaviteľov, urážať a zosmiešňovať členov tohto spoločenstva a zároveň ohrozovať našu dôveryhodnosť a podrývať našu spoľahlivosť? Myslím si, že ak sú niektorí naši politici schopní zahrávať sa s európskou problematikou podľa toho koľko im to môže zvýšiť alebo znížiť volebné preferencie nezaslúžia si vôbec aby ich ľudia volili. Zahrávajú sa totiž aj s osudom voličov. A tu už vôbec neplatí to známe „Lebo Fico”. Tu skôr platí „Zdravý rozum sa oplatí”.

Minister na plný uväzok alebo len brigádnik?

Včera  som sa v Prahe zúčastnila slávnostného stretnutia pri príležitosti 20. výročia podpísania Zmluvy medzi Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a Spolkovou Republikou Nemecko o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci, ktoré usporiadal predseda Senátu českého Parlamentu. S prejavom vystúpil nemecký minister zahraničia Westerwelle, český minister zahraničia Schwarzenberg, no a náš, slovenský, si opäť raz nenašiel čas. Vedie ma to k otázke: načo je nám (alebo načo bol nám) minister, ktorý si neplní svoje úlohy? Nezaslúži si Slovensko ministra zahraničných vecí na plný úväzok?

Hodnotiaca konferencia zahraničnej politiky SR za rok 2011, ktorú MZV usporiadalo pred pár dňami, nemala ani stredoeurópsku úroveň. Bola to skôr jasná predvolebná sebaprezentácia dosluhujúceho politického vedenia rezortu, navyše v réžii mimovládnych organizácií. Pán minister asi dobre vie, akých „odborníkov” do rezortu za 18 mesiacov pritiahol, a tak ich radšej ani k slovu nepustil. Vyznelo z nej, okrem iného, akoby práve Slovensko a minister Dzurinda naučili celú Európsku úniu ako prekonať dlhovú krízu eurozóny, ako narábať s Európskym nástrojom finančnej stability, či ako pracovať s Európskym mechanizmom pre stabilitu. Aké šťastie pre celú úniu! Pán prezident vo svojom prejave nazval túto našu európsku politiku gólom do vlastnej brány, čo sa mi zdá omnoho priliehavejšie.

Nerada by som zostala len pri kritike, a rada by som poznala i Váš názor na to, aká by mala byť naša zahraničná politika?

Za posledné mesiace som absolvovala stovky stretnutí s občanmi, navštívila desiatky rôznych konferencii a seminárov, mala možnosť vypočuť si množstvo názorov, podnetov a stanovísk laickej i odbornej verejnosti. Ich spoločným menovateľom bol záujem na jasnej, čitateľnej, aktívnej a suverénnej zahraničnej politike Slovenska. Aj v reakciách Vás, čitateľov mojich blogov i článkov, zazneli rôzne pripomienky, postrehy či výhrady. Dovoľte mi sa k nim vrátiť v niekoľkých bodoch, ktoré najviac rezonovali vo vašich reakciách:

Snáď najdiskutovanejší a najdôležitejší je náš postoj k Európskej únii a členstvo v eurozóne. Napriek súčasným krízovým javom, zostávajú tieto pozície základným prostredím určujúcim každodennú realitu Slovenska a jeho občanov. Byť v EÚ pre nás znamená cítiť sa bezpečne politicky, ekonomicky a aj sociálne. Byť protieurópsky ohrozuje samotnú existenciu Slovenskej republiky. Schopnosť garantovať európsku orientáciu považujem za základný predpoklad spolupráce politických strán na Slovensku bez ohľadu na ich hodnotové vybavenie. SMER – SD je pripravený zúčastniť sa na sprísňovaní finančnej disciplíny všetkých členských štátov Európskej únie a eurozóny a chceme zachovanie našej spoločnej meny – eura. V prípade účasti v novej vláde budeme pri prijímaní vážnych protikrízových rozhodnutí na európskej úrovni vyžadovať zachovanie vyváženého stavu medzi spoločnými záujmami Európskej únie, jednotlivých členských štátov a najmä obhajobou našich vlastných záujmov.

Toto konštatovanie vyzerá príliš všeobecné, avšak rozmenené na drobné znamená veľmi veľa. Znamená to aj dobrú komunikáciu medzi členmi vlády nech už sú z akejkoľvek politickej strany. Napríklad aj preto, aby naše čerpanie finančných prostriedkov z európskych fondov nebolo na úrovni ca 24% z alokovanej čiastky ako to je dnes.

Som presvedčená, že aj malá krajina ako Slovensko môže úspešne obhajovať svoje záujmy a správať sa suverénne. Ale to len v prípade, ak bude mať povesť aktívneho, dôveryhodného a predvídateľného partnera a vyvážené a korektné vzťahy so silnými medzinárodnými hráčmi a súčasne budeme politicky, hospodársky a sociálne stabilní a zahraničnopoliticky aktívni. Chceme zachovať kontinuitu našej zahraničnej politiky a nadviazať na suverénnu zahraničnú politiku, orientovanú na všetky štyri svetové strany s dôrazom na spoluprácu v rámci Európskej únii.

Jednoznačná podpora čo najužšej spolupráce krajín V4, ktoré sú našimi prirodzenými partnermi, s akcentom na zvýšenie dynamiky a viditeľnosti spolupráce týchto krajín, pri presadzovaní spoločných záujmov v rámci EÚ. Pokračovanie korektných a vyvážených vzťahov aj s našimi ďalšími susedmi, Rakúskom a Ukrajinou. Nesmieme však klásť hlavu do piesku ani pred problémami vyplývajúcimi z našich bilaterálnych vzťahov. Jednoznačne odsudzujem akékoľvek prejavy šovinizmu, extrémizmu, či akékoľvek priame alebo nepriame spochybňovanie povojnového usporiadania v našom susedstve. Na jednej strane ochrana suverenity, štátnosti a národnej identity a na strane druhej ochrana a plné rešpektovanie práv príslušníkov národnostných menšín.

Mohla by som hovoriť o ďalších aspektoch zahraničnej politiky. Určite by si samostatný priestor zaslúžili medzinárodné organizácie a angažovanie sa Slovenska v nich, alebo vzťahy k západnému Balkánu, s USA, Ruskom, Čínou, Indiou…, stanovisko k Blízkemu východu, mohli by sme hovoriť o ekonomickej diplomacii, bezpečnostnej politike, energetickej bezpečnosti, rozvojovej a humanitárnej pomoci, spolupráce s krajanmi, či o verejnej diplomacii a prezentácii Slovenska vo svete. To všetko sú témy, ktoré by budúca vláda mala naplniť novou optikou a dynamikou a prispieť tak k väčšiemu ukotveniu demokratických princípov a hodnôt v medzinárodných vzťahoch.